Čo tak o sebe napísať…. Som z profesionálnej hudobnej rodiny a k hudbe sa dostávam po 45 rokoch. Mama bola huslistka v SND, nebohý otec huslista v Slovenskom komornom orchestri pod vedením Bohdana Warchala, a môj skvelý brat je aktívny huslista v Slovenskej filharmónii…
Moje dotyky s hudbou boli v podstate od narodenia. Rodičia nás s bratom viedli od malička k hre na husliach. Na husle som začala hrať, keď som mala 5 rokov. Dievčatko s dlhými vlasmi, vždy usmiate a husličky v rukách….. celkom pekný pohľad. Rodičia ma prihlásili (aj o 2 roky staršieho brata) na súťaž “Melódie priateľstva“. Hlboko som sa uklonila, pohodila vlasy stranou, zahrala „Prší, prší“ a vyhrala 🙂 . Brata išlo rozdrapiť, cvičil hodiny denne a ja som svojím nevinným zjavom a sebavedomím krásky zožala všetku slávu.
Keďže som ale stále hopsala a stála na hlave, tak si rodičia povedali, že muzikantov v rodine je dosť, nech je aspoň niekto „normálny“ 🙂 Či sa ich sen splnil, ťažko povedať.
Stojky na hlave a neustále tancovanie pred zrkadlom tým pádom moju hudobnú kariéru v šiestich rokoch zastavili. Bola mi určená kariéra športovkyne.
Život plynul, striedali sa športové úspechy aj pády, človeka to posilní, najmä keď si myslí, že sa už ďalej nedá ísť. Treba jednoducho vstať a ísť ďalej. Moje úžasné deti mi odrástli a ako každá žena (v istom veku) aj ja som sa začala zamýšľať nad tým, čo ďalej so svojím životom. Hudba ma nikdy neopustila, túžba mať niečo s ňou spoločné vo mne zrejme celý život driemala.
Na jednej spoločenskej akcii som si sadla cez pauzu za bicie a hneď ma ten nástroj oslovil. Veď na tom nie je nič ťažké, búchať do bubnov predsa zvládne každý 🙂 . Rozhodla som sa chodiť na súkromné hodiny a kúpila niečo “tiché“ do obývačky…. Začala som cvičiť. Každý si asi vie predstaviť reakciu dvoch pubertiakov, že matke „šibe“, asi je v prechode, ale veď hlavne, že je šťastná a spokojná a je doma pohoda a je navarené .
Zistila som, že hrať na bicie nie je až tak jednoduché, ale mala som pevnú vôľu a cvičila pravidelne.
Jedného dňa som navštívila koncert rockovej kapely v Piešťanoch, dala sa do reči s organizátorom a spomenula mimochodom, že sa učím hrať na bicie. Vraj nech si niekedy len tak prídem zahrať… Prišla som a dohodli sme sa , že môžem s kapelou cvičiť. Ponuku som s radosťou prijala a začala som hrávať s Noelom, dokonca som absolvovala aj zopár verejných vystúpení 🙂 . S Palom som sa spoznala v Noelovej kapele, vždy bral veci veľmi seriózne a pristupoval k skúškam a vystúpeniam zodpovedne. To sa mi veľmi páčilo, lebo takých ľudí zrátaš za život na prstoch jednej ruky.
Prišla ale pandémia, ktorá bola klincom do rakvy všetkým spoločenským oblastiam, nás nevynímajúc. Všetko zaspalo, mnohé rozbehnuté projekty zanikli, ťažko bolo všetkým, najmä predstava, čo bude ďalej. Zlé časy postihli aj nás. Kapela stála, skúšky sa nekonali, tak sme si chodili občas zajamovať do Palovej skúšobne, len tak – klavír a bicie. Skúšobňa bola pre naše potreby naozaj výborne zariadená. Palo mi raz ukázal nový hlasový procesor, ktorý kúpil a predvádzal mi, čo všetko s hlasom dokáže. Celkom dobre som sa bavila, keď som ho skúšala a Palo hral na klavíri…. Dosť ma to hneď chytilo a túžila som skúsiť spievať. Tak som začala spievať s klavírom….
Palo mi spomínal, že už v minulosti skúšal skladať hudbu, tak som ho trochu vyprovokovala, že nech niečo zloží a že ja napíšem text (písala som už v minulosti básne – pre seba :-). Nechcel, aby som si myslela, že len tak rozpráva, tak mi naozaj jedného večera poslal na mobil nahratú skladbu (vytvorenú pri vínku doma na klavíri). Riadne ma tým vyprovokoval a nešla som spať skôr, kým som nemala napísaný text. Hudba sa mi veľmi páčila a text zo mňa liezol v podstate sám. Palovi sa (teraz to už naozaj viem) môj text páčil….. A tak sme začali tvoriť – on hudbu, ja texty .
Ťažko sa mi ale vymýšľali texty bez hudby a on niekedy ťažko tvoril hudbu bez textu. Ako sa vraví: Čo bolo skôr? Vajce alebo sliepka 🙂 ? Našla som si teda pesničku, ktorá ma oslovila a napísala na ňu svoj text… Palo dostal odo mňa text a zložil naň hudbu. Bolo zaujímavé sledovať našu tvorbu. Ja som mala predstavu o niečom pomalom, on vytvoril rýchlu skladbu, lebo to tak cítil. A mňa jeho skladby skutočne vždy oslovili. Inokedy zložil skladbu prvý on a ja som na ňu napísala text. Sám zo mňa liezol, lebo písať text na skvelú hudbu je „hračka“ :-). Zistili sme časom, že vieme spoločne niečo zaujímavé vytvoriť. Tak vznikli postupne všetky naše skladby, ktoré stále vylepšujeme, lebo sme stále v procese učenia. Každá nová skúsenosť nás posúva vpred, prináša nové nápady a čo je dôležité, tvoríme sami, čo nás baví, nikto nám nehovorí, ako máme hrať a spievať, každá skladba je o našich pocitoch , vyjadruje naše JA a sme veľmi radi, ak sa naša tvorba páči aj vám 🙂 .