Jedno letné ráno, kedy slnko pieklo a nedalo sa v byte vydržať, sadla som si na bicykel a odviezla sa k vode. Doma nuda, snáď by ma zamestnali len domáce práce, čo je ešte väčšia nuda ako obyčajná nuda. Našla som si tiché miesto, ľahla do trávy, nohy namočila do vody. Aj myšlienky boli lenivé niečo vymyslieť. Započúvala som sa do ticha prírody. Je krásne nemyslieť na nič a počuť len hmyz, vtáky a vyskakujúce ryby z vody.
Človek, keď je sám so sebou, premýšľa nad sebou, nad životom, čo mal alebo nemal urobiť, čo by chcel v živote robiť, ale nevie ako, nemá odvahu s niečím novým začať, tak robí stále to isté. Zmeny sú vždy krokom do neznáma.
Hlavne nik nechce byť sám, keď je sám….. a keď nie je sám, tak zas chce byť chvíľu sám 🙂 . . Vždy chceme mať to , čo nemáme… A keď už to máme, tak chceme zas niečo iné. Je vôbec niekto sám so sebou a svojím životom spokojný?
Prehrávala som si v hlave naše pesničky, myšlienky o živote ma už začali obťažovať. „Rómeo“, „Rieka“, „Čaj o piatej“…. Kto už by si len dal čaj o piatej v tomto teple? Dostala som chuť na riadnu porciu zmrzliny, aj som sa potešila, že cestou späť sa zastavím v kaviarni na pešej zóne, dám si zmrzlinu a kávu…. Príjemná predstava…zatvorila som oči a predstavovala si, že keď tam budem tak sama sedieť, možno si niekto prisadne 🙂 a už sa mi začal vynárať text, o čom by som asi viedla s tým pánom (elegán v klobúku 🙂 ) konverzáciu….
A text bol na svete… veď posúďte sami, o čom sa dá v kaviarni na pešej zóne „pokecať“ 🙂 .