Myšlienka vzniku dua Hana and Hammond vznikla približne v júli 2022. Bolo to v období našej spolupráce s kapelou Noel McCarthy & Band, kde Hanka pôsobila ako bubeníčka a ja som hral na klávesoch. Na činnosti spočiatku celkom dobre rozbehnutej kapely sa negatívne podpísala pandémia COVID-19. Naša praktická činnosť bola v tomto čase veľmi obmedzená, na istý čas dokonca celkom prerušená. Verejná produkcia bola pozastavená dlhodobo. Niekedy v tom období sa mi Hanka zdôverila, že by rada skúsila spievať. Času bolo dosť, tak som súhlasil. Skúšali sme melodické jazzové štadardy, ona spievala a ja som ju sprevádzal na klavíri. Jedného večera som si doma otvoril fľašu vínka a napísal som pesničku “Kam si sa podel?”. Teda, vtedy ešte bez názvu. Nahral som to doma na piane (na hlasový záznamník mobilu) a whatsappom poslal Hanke. Tej sa to zapáčilo a v “priebehu hodiny” napísala text. A tak sme začali robiť prvú vlastnú pesničku: piano a spev.
Vtedy som si povedal: Prečo by sme sa mali učiť cudzie pesničky (o ktorých vieme, že majú ohromné množstvo interpretov a tí to vedia často fakt dobre), keď nám spôsobujú porovnateľnú námahu, ako naše vlastné? Zostali sme teda pri vlastných. Otázka už neznela či (a čo?), ale ako? Nie som až taký skúsený skladateľ, aby som to sfleku vedel aranžovať rovno pre celú kapelu. Vedel som, že každá pesnička prejde dlhým vývojom, kým dospejeme k jej konečnému stvárneniu a toto je možné iba s muzikantmi, ktorí sú pre našu myšlienku naozaj zapálení a odhodlaní pracovať dlho a tvrdo. Pracovať zadarmo a s vedomím, že každú pesničku budeme dlho upravovať, až kým nebude naozaj dobrá. Neostávalo iné, ako takýchto muzikantov nájsť. Uvedomoval som si, že s ľudmi, ktorí si chcú iba občas zajamovať “bluesovú dvanástku”, sa toto nedá. A vyberať nových, iba podľa toho, kto je ochotný, to nestačí. Nevedel som ani, aký žáner z toho nakoniec vznikne a to je na oslovenie muzikantov naozaj málo. Navyše, v autorskej činnosti som mal de facto nulovú minulosť a bolo ťažké predpokladať, že vôbec niekto uverí, že to bude životaschopné. Istý som si ale nebol ani ja sám.
Skúšali sme piano nahradiť Hammondom (na ktorý medzi tým v kúte sadal prach), ale nešlo to. Doma som mal už 2 roky originálne basové pedále z Hammondu (asi B3), avšak iba mechaniku – bez elektroniky, teda pre môj XK5 nepoužiteľné. Vymýšľal som teda koncept elektroniky, spínačov, atď. Nakoniec som to celé úspešne zvládol a pedále boli ma svete.
Pedále boli na svete, ich prvé použitie bolo pre mňa ale studenou sprchou. Ledva som trafil požadovaný základný tón akordu, o nejakom melodiockom, či rytmickom hraní nemohlo byť ani reči. Pochopil som ale, že ak hrám basu nohou, mám ľavú ruku voľnú. Tou môžem slobodne hrať sprievod pravej ruke, alebo obsluhovať zvuk nástroja. No nič moc to nebolo. Sústrediť sa na hru rukami, nohou, na dynamiku (druhou nohou) a okrem toho ešte na obsluhu nástroja bolo veľmi ťažké, mýlilo ma to a naozaj som si nebol istý, či a kedy to zvládnem. Hanka bola ale božsky trpezlivá, verila mi a všetky tieto útrapy hrdinsky znášala so mnou.
Čas bežal, po istú dobu sme mali až 6 skúšok týždenne a ono to pomaly začalo fungovať. Začal som cítiť a vnímať prácu s dynamikou, so zmenami nastavenia zvuku počas hry a nástroj začal znieť, akoby na ňom hral niekto celkom iný. To sme už mali “v šuplíku” koncertný program asi na hodinu, tak sme si povedali, že sme dospeli do stavu, keď už môžeme uvažovať nad hraním pred publikom. Zopár vybratých kamarátov sme pozvali, aby prišli (asi tak 40% z nich aj naozaj prišlo) a našu prácu kriticky posúdili. Reakcie boli ale prekvapivo pozitívne., pre nás povzbudzujúce. Tak sme sa teda do toho pustili. Vymysleli sme si názov a pomaly začali pracovať na propagácii a cieľavedomo sa snažiť o verejné účinkovanie.
No a tu sme 🙂